nedbalova

V Z L E T Y   A   P Á D Y  J E D N É H O   B O H É M A

(k nedávnemu 130. výročiu narodenia spisovateľa Tida Jozefa Gašpara)

Ján Bábik

„Narodil som sa údajne v ,žinkách´ (žinka — šnúra, tu podľa všetkého Gašpar píše, že mal pupočnú šnúru omotanú okolo krku – pozn. J. B.) a už vtedy pôrodná baba vraj naľakane zhíkla: ,Preboha, to je zlý znak, to vravia, že taký človek odvisne´. Voilà, prečo som ja napriek tomu, že som „marčiak“ a pri všetkej svojej vášnivej letore nerobil nijaké, ani len literárne revolty a prečo som ja i v politike len ,salónnym autonomistom´. Proroctvo pôrodnej baby – a to bývajú veľmi jasnovidné persóny – visí nado mnou stále ako Damoklov meč.“

Tieto slová s istou dávkou sarkazmu a irónie napísal vo svojom krátkom životopise spisovateľ Tido Jozef Gašpar do Slovenského literárneho almanachu v roku 1931, ktorý zostavili a vydali Štefan Letz a Dobroslav Chrobák. Bola to len póza alebo skutočné predvídanie budúceho osudu? To sa už nikdy nedozvieme, ale dnes, keď od napísania predchádzajúcich riadkov uplynulo vyše deväťdesiat rokov a život spisovateľa Tida Jozefa Gašpara sa už dávno zavŕšil, môžeme konštatovať, že prežil veľmi dramatický život s vysokými vzletmi, ale aj s hlbokými pádmi. Veď skúsme len niekoľkými slovami formulovať peripetie jeho takmer osemdesiatročného života.

Narodil sa 7. marca 1893 v Rakove neďaleko Martina. Ako 18-ročný sa stal námorníkom na Jadranskom mori, v roku 1919 bol tajomník turčianskeho župana, potom komisár tlačového odboru Ministerstva s plnou mocou pre Slovensko, v dvadsiatych a tridsiatych rokoch minulého storočí bol predovšetkým bohémom, obľúbeným návštevníkom bratislavských viech a zábavným spoločníkom. Po vzniku Slovenskej republiky v marci roku 1939 sa dal na politickú dráhu, najskôr bol vedúci Tlačového odboru Predsedníctva vlády, v roku 1940 chargé d´affaires Slovenskej republiky vo Švajčiarsku, v rokoch 1941 — 1945 šéf Úradu propagandy, po skončení vojny bol zatknutý a odsúdený Národným súdom na tridsaťročné väzenie. V roku 1962 omilostený a zvyšok svojho života prežil v ústraní, najskôr vo Veľkej Mani a potom v Nových Zámkoch. Tam zomrel takmer zabudnutý 10. mája 1972 bez významnejšej spomienky vo vtedajšej tlači.

                              Nejednoznačné boli aj názory na jeho dielo — od úplného zatratenia až po nekritické vyzdvihovanie. Tento polarizovaný pohľad na jeho tvorbu sa tiahol vlastne už od jeho debutu a všimol si ho aj sám spisovateľ v už spomínanom ironickom príhovore v Slovenskom literárnom almanachu.

„Z titulov, akých sa mi za moje oneskorené ,škriabanie sa na Parnas´ dosiaľ dostalo, som najuzrozumenejší s tými, ktoré mi dali Dr. Vodák ,Lyrický povídkář´ a Dr. Okáli ,Vymierajúci poľský bison´. To je totiž čert ako diabol, ale vystihuje moje zmeškanie časového rýchliku, ktorý už i úzkokoľajnou podtatranskou traťou vezie nových titanov Slova ku štáciám slávy!

Oproti tomu do smiechu a do prasknutia vysoko ma chcel povesiť Janko Smrek, keď ma na zlom motúze prirovnania ťahal až na taký Apeninský štít à la d´Annunzio. Ten sa predsa len toľko narobil, že má z toho celkom plešivú hlavu a sto párov topánok, kdežto ja som si uchoval dosiaľ svoju hustú hrivu, ale topánok som nemal nikdy viac ako dva páry a i vtedy, keď som si jedni obúval, musel som z druhých vyťahovať šnôrky.“

Dobrodružné roky na mori

Ťažko povedať, či to bola romantika, alebo chlapčenská nerozvážnosť, ktorá zlákala mladého, ani nie osemnásťročného chlapca, krátko pred maturitou na more — na Jadranské more. Tam totiž v tom čase mala svoje prístavy flotila rakúsko-uhorskej monarchie. V nej slúžilo aj mnoho chlapcov zo Slovenska. Tido Jozef Gašpar však čoskoro spoznal, že je rozdiel medzi námorníckymi príbehmi plných dobrodružstiev a romantiky a tvrdou drinou mornárskeho učňa. Sám o tom povedal v rozhlasovom rozhovore, ktorý s ním v roku 1970 nahral vtedajší redaktor literárnej redakcie Milan Resutík.

„To je zvláštne, keď tak vezmeme môj ľudský život, môj súkromný život, sedem rokov na mori, to nebola hračka, tam sa človek učil tvrdému životu. Ja som bol študent, tri mesiace pred matúrou som ta prišiel, a bol som jemný človek, jemne vychovaný, dobrú detskú izbu som mal a musel som sa prispôsobovať tomu drzému mornárskemu životu. Napríklad noc prišla, tma ako v rohu a to brvno trčalo, na tom boli Jakubove rebríky a tie povrazy všelijaké a bolo treba teda nie štvornožky, ale ísť po tom brvne a tam chytiť ten rebrík a pustiť sa dolu, teraz ten vietor odfúkal, odvial tie člny, nemohli ste do toho skočiť, museli ste nohou obkrútiť si ten povraz a pritiahnuť ten čln, reskírovať ten skok. No mnoho ráz sa nepodaril.“ (vyše 70 minútový rozhovor Milana Resutíka s Tidom Jozefom Gašparom z roku 1970 sa nikdy v rozhlase neodvysielal. Nebolo to len z politických príčin, aj keď tie zohrali primárnu úlohu, ale treba priznať, že do mikrofónu vtedy hovoril starý zlomený chorý človek, poznamenaný dlhoročným väzením. Tido Jozef Gašpar často odbočoval od témy, niekedy hovoril nesúvisle, ale napriek tomu je rozhovor významným zvukovým dokumentom o živote a diele tohto popredného slovenského spisovateľa, preto z neho citujem niektoré spomienky, ale aj spisovateľove názory. Milanovi Resutíkovi sa podarilo aspoň pre archív zachovať túto cennú a jedinečnú výpoveď – pozn. J. B.).

                              Aj keď podľa rôznych údajov v tom čase slúžilo v rakúsko-uhorskom loďstve veľa Slovákov, len Tido Jozef Gašpar využil svoje skúsenosti na literárnu činnosť. More sa v slovenskej literatúre dovtedy objavovalo len ojedinele, a to skôr v memoárovej spisbe v 18. storočí. Svoje skúsenosti na mori opísali galejníci Tobiáš Masník, Ján Simonides či dobrodruh Móric Beňovský. Svetozár Hurban Vajanský, ktorý slúžil ako vojak rakúsko-uhorskej armády v Bosne a Hercegovine, motívy mora využil v básnickej zbierke Tatry a more. Tido Jozef Gašpar však tvrdý život matróza pocítil na vlastnej koži.  Zážitky zo služby vo vojnovom námorníctve sa u Tida Jozefa Gašpara objavujú už v jeho prvotine Hana a iné novely a v jeho ďalšej zbierke noviel Deputácia mŕtvych. Vrchol tzv. „námorníckeho obdobia“ a pravdepodobne aj vrchol jeho vlastnej literárnej tvorby dosiahol v novele Červený koráb a v zbierke Námorníci. O skutočných vzoroch pre svoju literárnu tvorbu spomínal v rozhlasovom rozhovore:

„Ale človek sa učil tam tvrdému životu, čo mám v Námorníkoch. Napríklad matróz Sachsfeld – to bol syn kontesy a generála, sedmohradský Sas to bol, no a matka ho prišla raz navštíviť s otcom generálom, a jej syn v zamazanej košieľke a bosý tam rajbal palubu. Matka zalomila ruky a začala plakať a on: ,Mama, neplač, teraz sa učím žiť.´ Ten život nebol ľahký, tam bolo treba naučiť sa určitej mužnosti.“

                              Zbierka Námorníci a novela Červený koráb predstavujú vrcholy Gašparovej tvorby. Charakterizujú ich expresívnosť a ornamentnosť štýlu. Tieto knihy napísal nielen preto, že potreboval dať na papier svoje zážitky z ťažkého námorníckeho života, ale napísal ich aj ako formu istého ospravedlnenia svojej matke.

„Tieto roztratené príbehy z mora pýtali sa oddávna akosi dokopy a zhrnuté takto venujem ich tej, ktorú moje mladistvé blúdenie morom stálo najviac strachu, modlitieb a nepokojných nocí: mojej drahej matke v synovskej oddanosti.“

                                   Vedúca osobnosť bratislavskej bohémy

Po dobrodružnej mladosti sa usadil v Bratislave, kde pôsobil ako redaktor týždenníka Slovenský svet, dramaturg Slovenského národného divadla i tajomník Spolku slovenských spisovateľov. S jeho menom je spojené aj účinkovanie bratislavskej bohémy v medzivojnovom období. Jeho bohémsky spoločník, spisovateľ Ján Hrušovský o ňom povedal:

„Musím zvlášť podčiarknuť, že ústrednou postavou tejto dnes už legendárnej bratislavskej bohémy bol nadaný spisovateľ Tido J. Gašpar. Vedľa svojej usilovnej spisovateľskej činnosti, výborný spevák, pohotový orátor, debatér a humorom sršiaci spoločník.“

Aj zásluhou Tida Jozefa Gašpara majú dejiny bratislavskej bohémy akési špecifické postavenie v porovnaní s bohémami iných miest, a to dokonca i parížskej. Kým iné bohémy sú väčšinou zviazané skôr s talentovanými, ale neuznávanými a chudobnými umelcami, bratislavská bohéma spájala v sebe vtedajších špičkových slovenských umelcov, z ktorých niektorí rozhodne netrpeli chudobou, ani spoločenským, či umeleckým neuznaním. Tido Jozef Gašpar dokonca vo svojich pamätiach venoval bratislavskému bohémovi celú štúdiu.

„Pozdával sa mi dobre situovaný človek, ktorý má vyhovujúcu existenčnú postať. Bol hmotne nezávislý. Ale najkrajším doplnením toho, čím disponoval, bola jeho elegancia srdca a noblesa duše. Vedel pekne žiť. Práve týmto veľkým umením, ktorému Francúzi vravia ,savoir vivre´, odlišoval sa od jednotvárnej malomeštiackej egality. V tejto odlišnosti, v týchto srdečných formách spoločenskej kultúry bolo čaro panského bohémstva. Nepoznal mimikrovské prispôsobovanie sa hrubostiam času. Ani chameleónske premeny farieb podľa potreby prostredia. Neznižoval sa k nevkusnostiam, nezastieral a nemaskoval svoj životný lesk. Všade zostával ružovým gavalierom. Vždy milý pán. Pravda, toto slovo by znamenalo starý spoločenský formalizmus, keby uňho to, čo v skutočnosti označuje, nebolo v úplnom súlade s jeho vnútorným obsahom – s pravou bonhomiou.

Moje bohémstvo sa javilo práve v dôslednom odlišovaní od sivých a fádnych spoločenských obyčají. Usiloval som sa byť nielen elegantný v chovaní, ale i ľudský a príjemný. Nielen dekoratívny, ale i zábavný cenný spoločník.“

                              Prominent Slovenského štátu

                              Zostane záhadou, prečo vlastne Tido Jozef Gašpar vstúpil v roku 1938 do politiky. Aj keď zastával do tých čias pronárodné postoje, nikdy sa výraznejšie politicky neangažoval, dokonca sám sa nazýval „salónnym autonomistom“. Paradoxné je aj, že on voľnomyšlienkar, bohém každým cólom, sa stal šéfom Úradu propagandy, ktorý kontroloval tlač, potláčal slobodné myslenie a bol plne v službách totalitného režimu. Z titulu svojej funkcie často vystupoval v rozhlase a vo svojich prejavoch obhajoval spojenectvo s hitlerovským Nemeckom a účasť slovenskej armády v boji proti Sovietskemu zväzu.

                                                „Terajším bojom nášho vojska tvoríme budúcnosť slovenského národa na celé tisícročie. Ak si teda udalosti vyžiadajú od nás viac obetavosti a väčšie uskromnenie sa v každom ohľade, nuž radi prinesieme každú obeť bez reptania v tom pevnom presvedčení, že tým si práve vydobývame a zasluhujeme krajší život.“

Tido Jozef Gašpar je aj autorom prejavu Ferdinanda Čatloša, ktorý minister národnej obrany predniesol v rozhlase 29. augusta 1944. Čatloš ním dezorientoval časť dôstojníkov, pripravených zapojiť sa do povstania:

„Je vám všetkým známe, že nepriateľ v hanebnej forme partizánov zákerne napadol našu drahú vlasť. V dôsledku tejto skutočnosti prichádzajú na Slovensko jednotky nemeckej armády…. Preto vás vyzývam, aby každý statočný vojak a každý statočný Slovák privítal všade nemecké vojská ako našich spojencov a aby im účinne pomáhal. Nikto nech sa nedá klamať partizánmi. Nikto nech neverí ich klamstvám a každý nech sa v obrane Slovenska, po boku nemeckých vojsk, nebojácne postaví proti nim, nech poslúchne svoju zákonitú vládu…“

                              Pamätníci spomínajú, že aj keď bol Gašpar šéfom propagandy, nezabúdal na bohémskych kamarátov a strávil s nimi, aj keď boli protirežimisticky naladení, nejednu búrlivú noc. Ak sa dostali do ťažkostí, využil svoj vplyv a ochotne im pomohol. O Gašparovi a o jeho bohémskom živote z tých čias po Bratislave napríklad koloval tento vtip:

                              „Prečo Američania bombardovali oblasť okolo Vysokej ulice? Veď tam nie sú strategické ciele, tam majú len vinohradníci svoje viechy!“

„Práve naopak, nálet mal strategický význam, spojenecké bombardéry hľadali Tida Jozefa Gašpara.“

                              Počul som aj takú príhodu, že raz nadránom, bolo to už po bitke pri Kursku a po vylodení spojencov na Sicílii, keď zábava vrcholila, niekto zo spoločnosti dobromyseľne potľapkal Gašpara po pleci a povedal: „Ej, Tidko, Tidko, veď teba, keď sa vojna skončí, obesia.“ A Gašpar, aby nepokazil zábavu, skutočne vopchal hlavu do imaginárnej slučky.

                              Povojnové väzenie a život po milosti

Lenže po vojne žarty ustúpili a nad Gašparovou hlavou sa skutočne objavila hrozba šibenice. Vtipy priateľov spod viechy sa začali napĺňať, podobne ako fatalistické slová pôrodnej baby, ktoré som citoval v úvode. Rozsudok Národného súdu znamenal nielen stratu slobody, ale aj vyradenie Gašpara z literárneho života. Isteže, Gašpar obhajoval totalitný nedemokratický režim, propagoval spojenectvo s fašistickým Nemeckom, lenže rozsudok bol až príliš tvrdý a drakonický. Výrok súdu napokon znel: tridsať rokov ťažkého žalára v tretej nápravnej skupine. Leopoldov, Valdice, Mírov – tieto povestné väznice boli svedkami jeho pádu. Paradoxne sa v nich stretáva o niekoľko rokov s ďalšími politickými väzňami, medzi ktorými bolo aj veľa jeho politických protivníkov — účastníkov protifašistického odboja a Slovenského národného povstania, politikov Demokratickej strany i komunistov, tzv. buržoáznych nacionalistov. V roku 1962 po sedemnástich rokoch väzenia dostáva pre zlý zdravotný stav milosť a zvyšok života prežije v ústraní vo Veľkej Mani a v Nových Zámkoch. (Tu by som chcel upozorniť, že niektoré slovníky a encyklopédie uvádzajú, že Tido Jozef Gašpar bol prepustený z väzenia v roku 1958. Generál Jozef Marko v pamätiach spomína, keďže sa na neho nevzťahovala amnestia v roku 1960, že sa potom stretol v Leopoldove s Tidom Jozefom Gašparom. Autor knihy Tido J. Gašpar – pomýlený bohém Ľubo Olach sa odvoláva na osobný rozhovor s Gašparovým vnukom Borisom Zalom, ktorý mu potvrdil, že jeho starého otca prepustili z väzenia v roku 1962 – pozn. J. B.).

Tido J. Gašpar je vyradený z literárneho a spoločenského života. Jeho knihy sa nevydávajú, sú stiahnuté z knižníc. Kto by čo len spomenul jeho meno, vystavuje sa riziku, že bude obvinený z propagovania fašizmu. Dejiny slovenskej literatúry z roku 1962 mu venujú týchto 14 riadkov.

                              „Na literárne spracovanie si vyberal javy ojedinelé, výnimočné, takže mu už súveká kritika vyčítala ,romantickú hazardnosť´ a ,chorobnú citovosť´. Tieto témy spracúval kvetnatým nerealistickým štýlom. Svojou tvorbou negatívne ovplyvnil mladých autorov. Jeho nacionalistické náhľady, s ktorými stále viac súvisela aj literárna tvorba (venoval sa čím ďalej, tým viac publicistike a žurnalistike), priviedli ho k tomu, že sa postupne dostával na pozície reakcie; stal sa ako šéf Úradu propagandy za tzv. slovenského štátu oslavovateľom a aktívnym pomocníkom temných síl fašistickej reakcie a zradil slovenský ľud.“

Tido Jozef Gašpar po prepustení z väzenia pracoval najmä na svojich pamätiach. V nich, ktoré nazval podľa krčmy Zlatá fantázia, si oživoval spomienky na obdobie bratislavskej bohémy, na malebné romantické mesto, ktoré sa zrazu začalo strácať. Pod rukami demolačných čiat mizli malebné uličky bratislavského podhradia, oblasť Vysokej ulice – miesta, ktoré boli zviazané s pôsobením bratislavskej bohémy. Tradičné kaviarne Luxorka, Metropolka Savoyka, Astorka, Carlton alebo zanikli, alebo strácali svoj bohémsky a noblesný charakter. V spomínanom rozhlasovom rozhovore sa rozcitlivel:

          „Je dobre, že to nevidím. Ja som nebol v Bratislave, čo som vyšiel z väzenia, ja som sa odtiaľto z týchto južných krajov nepohol a mne by bolo strašne ľúto po tých stopách vidieť to všetko pominuté. Nie je už Zlatej fantázie, neni už Astorky, neni mnoho.“

V roku 1970 vyšla reedícia jeho zbierky noviel Námorníci spolu s novelou Červený koráb a spomínané pamäti Zlatá fantázia a až posmrtne po roku 1989 jeho dvojzväzkové Pamäti (1998 a 2004).

          Aj keď kniha života Tida Jozefa Gašpara sa zatvorila po takmer osemdesiatich rokoch, 10. mája 1972, mnohé zo svojich literárnych plánov nestihol realizovať. Napriek tomu, že mu za jeho života vyšlo desať prozaických kníh, cítil sa, akoby len začínal, akoby to hlavné v jeho literárnej tvorbe malo ešte len prísť. Vyjadril to aj v citovanom rozhlasovom rozhovore v roku 1970.

„Ja veľmi ľutujem, že som nemohol písať, lebo keď som sa už na tú politiku dal, do tej politiky zamotal, tak som vždy bol naplnený jednou takou ozaj živou nádejou, že teraz sa to skončí a ja sa vrátim k literatúre. Nechám všetko a budem len literát. A síce preto, lebo som nadobudol určité životné skúsenosti, ktoré môžem exploatovať pri tej literatúre. Takže moje vlastné literárne obdobie, tá etapa bola v pláne, tá ešte len mala začať. To, čo som napísal, to boli všetko také, povedal by som, len cvičenie. Ale hlavná vec bola, že ja som skutočne mal v pláne do literatúry sa iba dať.“